Zoznámme sa
Tento pre nás osudný deň, kedy sme 4 roky nášho mladého života upísali Obchodnej akadémii v Seredi. So scvrknutým žalúdkom a vystrašeným pohľadom sme vykročili do budovy školy, kde nás, nesmelých prváčikov, označkovali farebnými balónikmi, ktoré boli symbolmi jednotlivých tried. Po dlhšom čakaní sa zrazu ozval neznámy ženský hlas: "Zelené balóniky ku mne!" A tak sme sa blúdivým labyrintom vydali za milým hlasom našej triednej profesorky Ing. Márie Andrisovej. Ušla sa nám jedna z najluxusnejších tried, jedna z mála, ktorá sa mohla pochváliť teplom v zimných mesiacoch a chvalabohu aj dostatočnou vzdialenosťou od zborovne. Horšie bolo dostať sa do nášho "apartmánu" na druhý deň, hlavné pre tých so slabším orientačným zmyslom. Naše "A" tvorí 18 zástupkýň nežného pohlavia a 12 šarmantných gavalierov. Aký nepomer!?! I keď v porovnaní s "C-čkou" a "D-čkou" ,ktoré sú ochudobnené o mužský potenciál sme na tom dobre. Prvým dôležitým krokom nášho nového kolektívu bola voľba triedneho náčelníka, ktorý bude ozlomkrky bojovať za spravodlivosť, naše práva a záujmy. Absolútnym víťazom hlasovania voličov sa stal Matúš Šulák (Z boží vúle král...) a jeho pravou rukou, čiže podpredsedom Ivan Galbavý. Za aktuálne nástenky a výzdobu triedy sú zodpovední tí študenti ,ktorí majú aký-taký zmysel pre estetiku, čiže Veronika Mišíková, Zuzana Szabová, Michaela Soldánová a Roman Ingeli. Patronáti nad kľúčom od trezoru s veľkým neporiadkom si zobral Anton Mikita. Ostatní lenivci , čo sa im nič neušlo to budú mať zrátané v budúcnosti. Skôr, či neskôr príde rada aj nich. Tak toto je naša 1.A , síce sa ešte len spoznávame ,ale pevne veríme , že sa budeme riadiť podľa hesla: "Jeden za všetkých ,všetci za jedného..." ,vzájomne si pomáhať, podporovať sa a tolerovať ,jeden na druhého nebonzovať až na veky vekov... Amen.

16. november 2005 - imatrikulácie
Tak ako každý rok, aj tento, ceremoniál privítania prváčikov pripadol tretiakom, ktorí sa už od prvého dňa v škole tešia, že si na nás zgustnú a kuli plány, ako nás čo najviac strápnia. Slovami sa nedá vyjadriť tá hanba, ktorá sme museli prežiť pred celou školou. Ach a tie škodoradostné tváre, ktoré žiarili šťastím, zatiaľ čo sme my "neviniatka" úbohé, trpeli od hanby. STRAŠNÉ! Každý z nás si niečo vytrpel, okrem chýbajúcej Janky Janekovej. Naše kuriatko Denis Krajča od hanby hneď aj 2 vajíčka zniesol (Ak bude tak pokračovať, mama sa poteší, ak rada pečie)... Zuzana Szabová sa naučila dojiť kravičku a Monika Szabóová, Andrea Slobodová a Adrika Sekerová si vyskúšali, ako sa také kravičky v akcii cítia. A ako by tých zvieratiek bolo málo, Veronika Mišíková zatúžila vžiť sa do kože najlepšieho priateľa človeka. Úlohu zvládla na výbornú, dokonca sa akože "vyvenčila" na vyškereného tretiaka. Pochvalu si tiež zaslúžili Zitka Antalíková a Janka Antalová, ktoré zbavili ochlpenia na vyšportovanej nôžke Romana Ingeliho a Tomáša Szaba (chlapci, nezúfajte, veď chĺpky dorastú...). Nedá sa nespomenúť naše maličké, milučké, bacuľaté bábätká, ktoré robili promenádu v plienkach veľkosti XXL s cumlíkom v ústach a čiapkou na hlave. Katka Bulejková, Mišela Soldánová, Matúš Šulák, Marek Eliáš, Tomáš Mrva a Csaba Szatmár si zaspomínali na dááávne časy, keď PAMPERSKY ešte boli vo hviezdach. Svoj mladý život v súboji riskovali naše odvážne, nádejné konkurentky princeznej Xeny Kačena Švecová, Natália Michaligová, Radka Kuricová a Iveta Hajduková. Spevácky talent ukázali svetu Janka Popelková a Roman Sabo, ktorí si zaslúžili potlesk, lebo spievať pred celou školou nebolo bohviečo. Prax v hľadaní mincí so zaviazanými očami majú Martinka Trojáková, Ivanka Tamašičková a Janka Vlkovičová (Baby, ak sa po tejto skúsenosti budete topiť v peniazoch nezabudnite na svojich najkrajších, najmilších, najlepších spolužiakov...). Mário Žigo z nervozity tak vyhladol, že sa ozlomkrky hnal za šťavnatým jabĺčkom, bez ohľadu na chalana z 1.B, ktorý pri tom poslúžil ako pomôcka na lezenie. Najväčšími hviezdami dňa boli naše krásne "Barové tanečnice" Tóno Mikita, Ivan Galbavý, Marcel Čmelka, ktorí dokázali, že CAN-CAN je pre nich maličkosť i keď, asi by sa nim neuživili...(nič v zlom!) Nakoniec sme to všetko zapili "výdatným, zdravým, chutným" prípitkom, zloženým z mlieka, octu a oleja, ktorý len horko-ťažko liezol dolu krkom. FUJ! No my sme boli statoční, so zaťatými zubami sme všetko vydržali a teraz sú z nás právoplatný študenti OA. Skúškou sme neprešli iba my - prváci, ale aj triedne profesorky všetkých štyroch prvých tried. Tým, že nahodili štýlový indiánsky make-up a dali sa priviazať k totemu dokázali, že sú veľmi tolerantné a chápavé a že sú za každý žart. Slovom správne pedagogičky. Program prišli okoreniť svojim Hip Hop -om baby, medzi ktorými tancovala aj naša Kačena Švecová. Po privítacom ceremoniáli nasledovala súťaž Miss a Misák, v ktorej sme aj my mali zástupcov. V kategórii dievčat o titul bojovala Veronika Mišíková a v kategórii chalanov Marek Eliáš, Roman Ingeli, Denis Krajča a Matúš Šulák, ktorí sa súťaže zúčastnili dobrovoľne - nasilu s kyslým výrazom na tvári, ale stálo to za to. Po tom , ako sa popromenádovali a ukázali svoju inteligenciu v kvíze porota rozhodla, že 1. Miesto získa Denis Krajča. Sme hrdí, že najsympatickejší prváčik je z našej triedy. Všetko sa to skončilo Diskotékou. Väčšina študentov malo naponáhlo domov, ale tí, čo zostali a nehanbili sa, si ukončenie imatrikulácií užili naplno v dobrej zábave. Hudba dohrala o 22:00 hod. A potom sme sa všetci pobrali domov.

30. 1. 2006 (nedeľa): Naša hviezda Csaba bol v telke. V relácii "LÚSKANIE" vyjadril svoj názor na útek z domu. Len tak ďalej, možno z neho bude televízna star s veľkou budúcnosťou.

Polrok
... 1, 2, 3, 4, 5, áno, už 5 mesiacov sme súčasťou tejto školy. Za ten čas, odkedy sme po prvýkrát prekročili prah našej triedy, sme stihli spoznať profesorov, ktorí sa nám budú snažiť natlačiť niečo múdre do hlavy, naučili sme sa orientovať po škole (čo teda zo začiatku vôbec nebolo ľahké...). Jediné na čo sme si nezvykli a nezvykneme je zima na chodbách, hlavne teraz v zimných mesiacoch. BŔŔŔ! Dnes je deň, kedy budeme ocenení za našu polročnú prácu. Dostaneme naše 1. vysvedčenie na obchodnej akadémii. Niektorí sa tešia a iní sú smutnejší a povedia si, že v druhom polroku budú viac namáhať svoje mozgové závity a polepšia sa... NAŠA ŠTATISTIKA : 1.polrok PROSPECH 1, 2. C 1,75 2, 4. C 1,90 3, 1. A 1,95 DOCHÁDZKA 1, 1. B 20,6 2, 1. A 27,5 h/žiaka 3, 1. C 35,4 VYZNAMENANÉ Andrejka Slobodová (1,00) Katka Švecová Zuzka Szabová Janka Vlkovičová

Exkurzia v BA
Na túto exkurziu sme išli za účelom vidieť diela slovenských a českých umelcov, ale tiež kvôli jednotke, ktorú nám za účasť sľúbila pani profesorka Hurná. Takže sme si za jednotku zacvakali 120 sk . Najviac sa nám v celej galérii páčila priepasť po ktorej sme si prešli niekoľkokrát. Okrem krásnych diel slovenských a českých maliarov sme videli "hlavu" nášho štátu, pána prezidenta Gašparoviča. Po prechádzke galériou sme sa stavili pri Dunaji, niektorí odvážlivci aj napriek riziku nákazy vtáčou chrípkou kŕmilo čajky, horšie je, že tie začali byť nejako moc dotieravé a nenásytné a postupne útočili viac a viac, ale chvalabohu nás v pravý čas zachránil náš hrdina UJO šofér a odviezol, napriek urazeným štvrtákom, do AVIONu. Tí sa potom sťažovali, že sme hubatí a že oni keď boli prváčence takto si na "pánov štvrtákov" nedovolovali. Či už sa im to páčilo, alebo nie, museli ísť a tak sme dosiahli, čo sme chceli. Tak sme teda pobehali po obchodoch, spravili sme nákupy (Ivanka sa tešila zo svojich zrkadiel), napapali sa a opustili spokojní AVION. Po ceste domov sme skoro ťukli do autíčka, ale chvalabohu sa nič nestalo a my sme sa živí a zdraví dostali domov (Romanko strávil noc na internáte...).

Miesto činu: Hotel VESEL Donovaly
Zúčastnení z 1. A: Zitka Antalíková Matúško Šulák Janka Popelková Romanko Ingeli Mišelka Soldánová Tomáško Szabo Katka Švecová Zuzanka Szabová Monika Szaboóvá Tónko Mikita Ivanka Tamaškovičová Celý ten lyžovačkový ošiaľ sa uskutočnil v dňoch od 4. 3. do 11. 3. 2006. V sobotu o 13:00 hod nasadlo našich 11 "profesionálnych" lyžiarov (česť výnimkám) spolu s ďalšími na autobus a vyštartovalo plnou parou vpred na Donovaly, kde sme svoje hlávky zložili na vraj 5-hviezdičkovom hoteli VESEL. Po 3-hodinovej ceste a dlhom čakaní v priestoroch hotela, ktorý sa pre nás na týždeň stal hniezdočkom zábavy, lásky, hladu i nebezpečenstva, nás zoznámili s našimi "prepychovými" izbami. Naše "apartmány" sa nachádzali na najvyššom poschodí (6.), takže sme každý deň prešľapali približne 12-krát, z toho 4-krát s lyžiarskym vybavením 92 schodov(denne 1104), čiže za týždeň to bolo 7728 strašných schodov. Svalovica istá! Pôvodne sme mali bývať na 3. zrekonštruovanom poschodí, ale keďže nás šikovná trnavská škola predbehla, museli sme sa uspokojiť s tým, čo sme mali. Proste, organizácia nula bodov!!!!! Ďalším prekvapením, ktoré na nás čakalo, bola "výdatná" strava, ktorá nám išla horko-ťažko dolu krkom. Teda okrem nášho všežrútskeho predsedu Matúša, ktorý sa nesťažoval a jedol do radu. To si zaslúžilo obdiv! Nám ostatným nezostávalo nič iné, len tíško trpieť a krmiť sa sladkosťami a detskými výživami, ktorými nás zásobili naše starostlivé mamičky, alebo konzervovanými fazuľami, ktoré si chalani pravidelne kupovali. Vďaka Bohu za obchod! Hlavná vec, že všade po celom hoteli boli vyvešané plagáty, typu :"JEDZ KOĽKO VLÁDZEŠ, LEN ZA 100 SK(alebo dokonca za 50sk)." Pravdupovediac sme boli happy, keď sme aspoň trošku utíšili muzikantov, ktorí nám v brušku vyhrávali dňom i nocou ako smútočný zbor na kare. A tie izby! Dvanásť báb a iba jedna kúpelňa. Rozpadajúca sa postele a plesnivé steny mali tiež svoje čaro. I keď výhodu tie izbičky mali v tom, že boli na 6. poschodí a profesori hniezdili na 3. poschodí, takže sme boli voľní... ...Keď odmyslíme to ubytovanie a stravu, tak to ostatné celkom ušlo. Panovala dobrá nálada, všade sa ozývala hudba, krik a smiech. Prvá noc bola dlhá, "trošku" sme si predĺžili večierku a dá sa povedať, že sme svojim zabávaním narúšali nočný kľud, ale pssssst... Hoci sme si privítací ceremoniál predĺžili až do neskorej rannej hodiny, na druhý deň sme všetci do jedného stáli na svahu a preukazovali svoje lyžiarske schopnosti. Niektorí mali skúsenosti, iným sa spúšťalo dolu svahom ťažšie, ale veď na to sme tam boli, aby sme sa naučili niečo nové. Pre mnohých z nás boli zážitkami prvé cesty na lanovke, z ktorej bol dobrý výhľad na ľudí, ktorí sa mali čím chváliť , ale aj takých, ktorým sa viac páčilo ležať v bielučkom snehu a kontrolovať, či sú celí a či majú všetky končatiny. Ale keď to tak vezmeme, bez pádov by to nebolo to pravé-orechové. Veliteľom našej skupiny bol pán profesor Zavadil, ktorý si na lyžovaní veľmi potrpel, takže aj keď sa nám lyžovať nechcelo, nemali sme na výber. Našťastie neodhalil ilegálnych vyvaľovačov šuniek, ktorí namiesto lyžovania dospávali búrlivé noci, mastili karty, alebo sa venovali iným aktivitám. Ich mená zostali v utajení... Človek by povedal, že po takých namáhavých dňoch budeme spať ako bábätká, ale pravda je taká, že sme si svoju poslednú energiu vybíjali na tanečnom parkete v NIGHT CLUB-e, ktorý bol súčasťou hotela. Pochvalu si za svoje tanečné schopnosti zaslúžili hlavne chalani. Najväčším zážitkom bol určite pre každú babu tanec s Matúšom, ktorý svoju partnerku vždy vykrútil po celom parkete. A čo robili tí (lepšie povedané tie), ktorým sa tancovať nechcelo? Trávili voľné chvíle na izbách, alebo nadväzovali kontakty s českými bratmi, ktorí nám robili spoločnosť na tej istej chodbe. Žiarlivé české sestry, nás, slovenské krásne devy potom nemali v láske, ale nejako extra nám to žily netrhalo. Trápilo nás skôr to, že po 22:00 sme museli ukončiť zoznamku a disco a museli sme byť nastúpení na izbách. Keďže sa profesori po prvej noci napočúvali dosť sťažností na našu maličkosť, tak nás vždy po večierke , po zvyšok lyžiarskeho výcviku, zamykali na izbách a odomykali až ráno. Aj to bol spôsob, ako nás udržať pod kontrolou i keď nie stále to platilo. Ani to, že sme boli pod zámkom nezabránilo chalanom robiť experimenty. Vždy sa našiel spôsob ku komunikácii s babami, či už vyklepávaním morzeovky (ak sa tomu dalo tak povedať) na stenu, tlmenými výkrikmi z okna do tmy, alebo proste mobilmi (bolo dosť kruté, keď ťa v najlepšom zobudili). Asi najväčšími kúskami boli vyvalené dvere na babskej izbe ( s tým vyvalením teda moc roboty nebolo, ledva držali...) a vyvedenie z prevádzky poplašného zariadenia na ohlásenie požiaru, no a kvôli tomu k nim na izbu docupital údržbár aj s našou najdrahšou profesorkou Hronskou, ktorá mala práve službu(alebo že by nie, že by sme ju zobudili?). Proste, mali tam z nás radosť! Ale neboli sme len zlí, Zitka, Katka a Mišelka sa zachovali podstivo a odovzdali nájdený mobil na kasu s očakávaním, že sa vráti majiteľovi. Najlepšia a zároveň najťažšia pre nás bola posledná noc, nie preto, že by sme smútili za našim "NAJ" hotelom, to teda fakt nehrozilo!!! Po predĺženej večierke (24:00) sa história opäť opakovala a nás zamkli na izbách. Či už sme spali, to je druhá vec. Niektorí na poslednú chvíľu hádzali do tašiek, iní si užívali poslednú noc a niektorí sa striedali pri toalete a dostávali zo seba aj to málo, čo sa im podarilo zjesť na večeri. Pani zdravotníčka nás ráno od vyhynutia zachránila, napchala tabletkami (POZOR na dátum spotreby!!!), takže ohrozené druhy sú ešte stále medzi nami i keď horko-ťažko sa im podarilo prežiť cestu domov (že Romanko, cesta bola ťažká...). ...Keď sme zbadali tabuľu SEREĎ, mnohým z nás v očiach zažiarila iskrička radosti (ó áno, vlastná posteľ a kuchyňa), ale aj smútku, pretože tento lyžiarsky výcvik, aj napriek niektorým chybičkám krásy patril nám, PRVÁKOM a budeme naň ešte dlho spomínať. Týždeň plný lyžovania, guľovania, hladu a zábavy ubehol ako voda a my sme sa vrátili opäť do školských lavíc...(kde ich už netrpezlivo očakával zostatok 1.A, ktorý bol zatiaľ spojený s niektorými dievčatami z 1.D - pozn.webmastera)